MUDr. Mgr. Milan Žila
Externý doktorand Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského, Martin
IN MEMORIAM
Na prvej Medzinárodnej konferencii pracovníkov v hospicovej starostlivosti v Martine, pred dvomi rokmi, bol aktívne prítomný a vzbudil zaslúženú pozornosť. Predniesol dva nezabudnuteľné príspevky – jeden o POMÁHAJÚCICH POVOLANIACH A HOSPICOVEJ STAROSTLIVOSTI a druhý, taký vlastný profesii, ktorej sa zasvätil – SCIENTIA DE MORTE.
Obidve práce vyšli neskôr aj v recenzovanom zborníku z konferencie. A obidve sa dotkli tak ľudí v auditóriu, ako aj tých, ktorí študovali zborník. Nik z nás, a najmä on sám, nemohol tušiť, že sú to posledné dve vedecké práce, ktoré za života predniesol a publikoval na podobnom fóre. Ani to sme vtedy netušili, ako nesmierne blízko je teória o smrti k jej skutočnému praktickému naplneniu u blízkeho človeka...
Spomínam si na dôstojného pána MUDr. Milana Žilu, farára vo farnosti sv. Jána Krstiteľa vo Vrútkach, ako na študenta medicíny v Martine, kde som ho učila patológiu, aj ako na kňaza či ako na doktoranda JLF UK v Martine, odbor Ošetrovateľstvo, kde som mu bola školiteľkou. Bol nadaný, dobrý a vzdelaný. Takmer s hravosťou nadobúdal vedomosti. Mal závideniahodný talent na jazyky. Navyše mal rád ľudí, rozumel ich telesnej, duševnej, sociálnej aj du-chovnej stránke. Bol ochotný – teraz po časovom odstupe možno konštatovať, že až preochotný – plniť povinnosti, ktoré mu vyplývali z jeho mnohovrstevných povinností či želaní okolia. Všetci, čo sme ho poznali, sme od neho niečo požadovali. Dnes môžeme iba konštatovať, že asi málo sme mu navracali...
A tak, možno zákonito, ale v tichosti, prišiel čas, keď ľudský organizmus ako prvý začne slabnúť. Nik si asi neuvedomil, že taký zapálený a schopný človek v mladom veku má tiež svoje limity! Dnes sú už márne úvahy a hľadanie odpovedí na otázku PREČO? Prečo práve on, taký funkčný, taký mladý a taký potrebný? Asi najlepšou odpoveďou bola tá, ktorú v homílii pri zádušnej sv. omši povedal Otec biskup Rudolf Baláž: „... nepýtajme sa prečo, lebo Pán Boh má právo na tajomstvá.“
A tak sa už nepýtame, ale je nám smutno. Ostáva nám iba poďakovať za fakt, že tu bol, že robil to, čo robil, a tak, ako to robil, a že zostane v našich spomienkach. A ešte niečo – že všetci, čo sme mali tú možnosť a šťastie sa s ním stretnúť, na jeho osobnosť a ducha nezabudneme.
REQUIESCAT IN PACE!
Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD.
Stiahnuť / Pozrieť ČLÁNOK (PDF) | Stiahnuť / Pozrieť časopis (PDF)
